Čas, ktorý máš, je prítomná chvíľa

6. července 2009 v 9:38 | Alfalfa |  More than words
Vytúžené voľno (prázdniny) + depresívna nálada a nechuť do života = chuť podrezať si žily a uškvariť sa v najhorúcejšom pekle (existuje aj menej horúce...teda existuje vôbec nejaké?)

Podľa všetkého ste si už dokázala vyvodiť moju náladu a to, ako si užívam prázdniny. Prečo sa z nich nedokážem radovať? Prečo si myslím (už teraz), že sú to tie najhoršie prázdniny za môj krátky život, keď nič tak hrozné sa nestalo? Prečo už teraz myslím na druhý ročník na gymnáziu, ktoré tak nenávidím? Prečo sa nedokážem radovať, užívať si to? Prečo musím tento týždeň chodiť každý deň o štvrtej na taliančinu? Veď mi to celý týždeň rozbije. A mne sa tááák nechce, pretože prázdniny to je čas leňošenia a nič nerobenia. Prázdniny = kráľovstvo nudy a voľnosti.
Ešte som vám vašu úžasnú náladu a radosť neskazila?
Včera sme si s mamkou ani neuvarili obed, proste sme sa naň úplne vykašľali a hneď poobede (teda neviem po akom) sme išli do kina na film Doba ľadová 3. Predpokladám, že všetci ste videli predchádzajúce dva diely, tohto úžasného animovaného filmu. A nesklamali ani tento krát, neuveriteľne s chuti som sa zasmiala. Takže vám ho určite doporučujem pozrieť, ale to vám nemusím hovoriť, vy už ste to mali dávno v kalendári zaznačené. Nakoniec sme prišli domov až okolo piatej, pretože sme sa museli zastaviť na káve a potom na ceste domov sme sa rozhodli, že ideme navštíviť babku. Takže sme domov prišli totálne hladné, ale zase s krásnym umeleckým zážitkom.
Aj vám nejdú vkladať obrázky na blog? Takže sa ospravedlňujem za ten nepekný dizajn. ...shit
Občas si mamka kupuje časopis La Femme, ktorý som si aj ja obľúbila. A prednedávnom som si všimla, že vždy na poslednej strane sú články, ktoré do redakcie posielajú čitateľky, takže by som to eventuálne mohla byť aj ja. Tak som sa pred pár dnami rozhodla, že to skúsim. Bola tam uvedená aj emailová adresa, na ktorú som poslala jeden môj výtvor. Nie je dokončený, pretože sa k tomu nemôžem dopracovať a neoslovila ma žiadna múza, ale myslím, že to nie je zlé. Samozrejme som im pridala aj menší komentár a nechala som pozdravovať všetkých v redakcii, aby videli, že som slušná a verná čitateľka, ktorá by mohla byť ich budúcnosť a prevziať ich časopis a spraviť z neho svetový a uznávaný poklad. Zatiaľ sa mi neozvali....ha...ha...ha. No nestrácam nádej, pretože tá umiera posledná. Pod článkom nájdete ten môj zázrak, ale moc sa nesmejte alebo to aspoň dobre maskujte, nech to nevidím.
Neuveríte čo sa mi stalo. Toto sa môže prihodiť ide dvojke v zostave mňa a slečny A. Pred Vo štvrtok sme sa vybrali do Hodonína k našim českým susedom. Bývame pri hraniciach, takže to máme veľmi blízko. A keďže sme už v EÚ a pase dávno nekontrolujú ani vo sne ma nenapadlo, že by som ho zrazu potrebovala. V najväčšej pohode sme išli na zastávku, nastúpili do pekného autobusu, kde už sedelo plno ľudí a rozprávali sme sa, že ako veľmi sa tešíme. Mali sme naplánované nákupy pre jej nového psíka a potom návštevu zoo. Tesne pred vstupom do Hodonína nás zrazu zastavila polícia. Asi štyria policajti vošli do autobusu a žiadali si doklady. Neviete si predstaviť ako strašne som sa cítila, keď som si uvedomila, že ja žiadne doklady u seba nemám. Tak som im to povedala a vytiahla aspoň kartičku na autobus, kde mám fotku a aj svoje meno. A v tom ma požiadali (pred všetkými), aby som si vystúpila a že oni môžu pokračovať v ceste.
Skoro som odpadla. Motalo sa okolo nás asi sedem policajtov a rozmýšľali čo spravia, menovali rôzne možnosti a sumu, ktorú by som mala zaplatiť, ktorá bola naozaj vysoká. Pýtali sa koľko máme peňazí, že aspoň 500 korún či nemáme, ale ja som mala len 200. Tak povedali, že to bude moja pokuta, ale keď som jednému policajtovi dala stovku a potom som mu povedala, nech nastaví ruku, že mu tú druhý stovku dám v samých drobným prevrátil oči a povedal, že to mám nechať tak, že pokuta bude len sto korún. Vypísali akýsi lístok, na ktorý som sa musela podpísať a časť bola na utrhnutie, ktorú potom dali mne, aspoň mám pamiatku. Bol to naozaj zážitok stáť tam s nimi a z okolo idúcich áut na vás pozeral ako na zločincov. A keďže to bolo na úplne kraji Hodonína a zoo bolo na opačnom dosť sme si dali do tela, pretože bolo naozaj horúco a keď sme prišli domov boli sme hotové. Ale to je na dlhšie rozprávanie.


Nepravá Parížanka

Otváram oči. Zvuk čo počujem mi pripomína zvuk môjho starodávneho budíka, ktorý mi darovala babička so slovami: ,,Aby ti pripomínal, koľko času ti zostáva na uskutočnenie tvojich snov." Hodila som po ňom najbližší vankúš, pretože o príjemnom budení s tak ohlušujúcim zvukom sa tu nedá hovoriť. Ale aj po tých rokoch som nemala odvahu ho len tak zahodiť do koša. Sadám si na posteľ a pretieram si oči, aby som mohla vyzrieť do nového dňa. Zase krásny a slnečný deň. Presne takéto počasie som si predstavovala na ďalšiu sériu fotiek, pomyslím si len tak pre seba a pousmejem sa.
Bývam v dome ešte s tromi nájomníkmi, ktorých stretám len raz za čas, pretože sú to väčší blázni než ja. Dom stojí na vyvýšenom mieste, preto pohľad z môjho okna je nadránom dych vyrážajúci. Vychádzajúce Slnko sa postupne derie tmavou oblohou a dodáva jej krásne tóny modrej farby. Aj dnešné ráno som strávila na okne s fotoaparátom v jednej a kávou v druhej ruke. Po tých rokoch som si ešte na tú krásu, ktorú poskytuje ten úžasný výhľad, nezvykla. Pod mojimi oknami vedie malá cesta, cez ktorú ráno prejde pár náhliacich sa ľudí, ktorý meškajú do práce a na tvári im zazriete len únavu a stres. Cesta je lemovaná krásnymi vysokými bukmi a ich víriace sa koruny mi umožňujú vidieť cez malé štrbinky ten najkrajší pohľad. Pohľad na vysnívané mesto. Mesto lásky, vína, Eiffelovej veže, Montmartru a ďalších úžasných historických aj moderných stavieb a štvrtí. Nemusím menovať toto magické miesto, každý rozumní čitateľ už vie, kde sa môj príbeh odohráva. Vráťme sa ale k môjmu ránu, ktoré bolo predsa iné, než tie mnohé pred ním.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Cherees Cherees | Web | 6. července 2009 v 21:37 | Reagovat

Noo ty policajty ti nezávidím, ale musela to být dobrá zkušenost :D
Ale ti z časoopisu.. třeba se ti ozvou, musiš počkat :-)

2 Minnie Minnie | Web | 8. července 2009 v 14:14 | Reagovat

Tak to musel být zážitek..páni...já teda ještě nikdy s policisty nemluvila, takže nevim, jací jsou čeští policajti....no ale slevit z 500 na 100, to je docela slušný :o)
Jinak ten příběh Nepravá Pařížanka, to už jsem četla někde...naprosto stejný...nemáš to tu na blogu už někde?...no nic...
Snad se ti ozvou, držím palce..

3 Minnie Minnie | Web | 8. července 2009 v 14:36 | Reagovat

Já jsem si to myslela... *smile*

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama