Nevyhasínajúci milenci 1.kapitola

31. srpna 2009 v 16:18 | alfalfa |  Visions of my head
Po dlhšom uvažovaní som sa rozhodla, že budem pokračovať v tomto príbehu, ktorý som napísala trochu dávnejšie a možno ho už podaktorí čítali na mojom predchádzajúcom blogu. Niektorým sa možno bude zdať ukončený, ale zdanie klame. Takže pri prvej príležitosti a nazbieraniu inšpirácie sa vrhnem na druhú kapitolu.

stojte pri mne všetci strážni anjeli

1.kapitola

Žiadne veci sa nedejú viackrát po sebe. A aj tento príbeh, ktorý vám chcem porozprávať sa už nikdy viac nezopakoval. Všetko sa to začalo jednej letnej noci, kedy mesiac svietil tak jasno, že ste videli všetko okolo seba. A v túto istú noc sa to všetko tiež skončilo, takže o tom nie je veľa správ a chýrov. Vie o tom len jedno dievča, mohla mať okolo sedemnásť rokov, ktoré sa práve tú osudnú noc prechádzalo popri rieke a stalo sa tak hlavnou postavou môjho rozprávania.

Okolo onej rieky sa rozprestiera krásna lúka, ale opodiaľ začína najprv prívetivý, ale neskôr zradný, hustý les. Žila v dedinke so svojimi rodičmi a mladším bračekom len krátko, preto nemohla vedieť aké hrôzostrašné príbehy a historky sa o tomto lese rozprávajú. Na prechádzku sa vybrala len za jedným cieľom, konečne si odpočinúť, pretože jej malý braček nerobí nič iné, len plače a domáha sa pozornosti od všetkých členov rodiny. Chcela si prečistiť myseľ a trošku poznať krajinu, ktorú si pre množstvo učenia a domácich povinností ešte nestihla poriadne pozrieť. Mame povedala, že sa za hodinku vráti, že nemusí mať strach. Ale ani ona sama si poriadne neuvedomovala, že sa čím viac vzďaľuje od hlavne cesty, ktorá vedie z dediny a ide ďalej a ďalej.
Zo svojich myšlienok precitla keď už Slnko bolo dávno za obzorom a nadišla noc, ale kvôli tomu prekrásne žiariacemu mesiacu nebola veľká tmavá. Preto sa ani tak nenaľakala, keď zistila, že dedinu už ani nevidí a vôbec nevie kde sa tu vzala a už vôbec nevie to, ako sa dostane späť. Normálny človek by začal vyvádzať, ale ona už dávno nepatrila medzi takých ľudí, vedela, že tým by sa nič nevyriešilo. Po krátkej chvíli sa obrátila a rozhodla sa ísť späť, bola presvedčená, že tak sa dostane nazad.


Po krátkej chvíli chôdze sa strhla, pretože začula blízko seba veľmi zvláštne zvuky, ktoré by nedokázal vydať žiadny človek. Bolo to chrapčanie, ale tak citlivé a vľúdne, že sa vôbec nebála otočiť. To čo za svojim chrbtom uvidela sa jej vrylo do pamäti na celý život. Spod čierneho plášťa bola vidieť tá najkrajšia tvár akú si v snoch môžete predstaviť. Ale keď na ňu prehovorila, aby sa jej spýtala čo tu tak neskoro večer robí, všimla si dvoch vyčnievajúcich zubov, ktoré sa v mesačnom svetle zaligotali. Zase sa strhla. Nedokázala zatajiť strach. Ale postava pri nej sa znovu ozvala: ,, Dievča, čo tu tak neskoro pohľadávaš? Nevieš čo sa o týchto miestach rozpráva?" Trošku ju prekvapilo s akou láskavosťou, ba dokonca až strachom jej to hovorí. Tak sa osmelila a odpovedala: ,,Bývame tu len krátko. Presťahovali sme sa z veľkého mesta, kde nevidieť takú krásnu prírodu ako tu. Vybrala som sa len na malú prechádzku a neuvedomila som si, že sa mi postupne z dohľadu stráca dedina a dostala som sa až sem." Chvíľu bolo medzi nimi ticho a len sa jeden na druhého pozerali. Potom si postava, ktorej ešte meno nepoznala, sadla do jemnej trávy a stiahla dievča vedľa seba. Dlhé hodiny len tak sedeli a rozprávali sa a spolu sa smiali.

Keď nadišiel čas, kedy sa začalo postupne rozjasňovať a Slnko malo čoskoro vyjsť na oblohu, Alexej sa zdvihol a povedal: ,,Nadišiel môj čas odchodu. Musíme so rozlúčiť." Dievča zostalo smutné. Takú úžasnú a zábavnú spoločnosť ešte nemala. Zrazu vykríkla: ,,Pôjdem s tebou. Chcem ísť. Bolo mi s tebou dobre a vôbec mi nevadí, že nie si človek ako ja. Zvládneme to spolu. Len ma nesmieš opustiť!" On ju bez slova zdvihol zo zeme, zahalil ju do svojho čierneho zamatového plášťa a spolu odkráčali v ústrety hlbokému lesu. Ale dievča sa v objatí toho záhadného muža vôbec nebála, cítila sa viac než v bezpečí.

Od tejto udalosti ubehlo už veľa rokov a dievča sa nikde nenašlo. Polícia prehľadala všetky zákutia lesa, ale do tej najtmavšej a najobávanejšej časti sa neodvážila. Tento príbeh píše osud týchto dvoch milencov, ktorý žijú doteraz, pretože upíry nikdy nevymrú.


 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 the child of bitch and Edgar A. Poe the child of bitch and Edgar A. Poe | Web | 1. září 2009 v 0:21 | Reagovat

Kurňa, ja som sa začala šokovať, že je to nejaká recenzia na twiligt xP. Avšak zaujímavá poviedka, chce to pokračko, žejo.
Ou, bývať v mojom meste je jednodcho vzrúšo xP.

2 * Thom&$ * * Thom&$ * | Web | 1. září 2009 v 11:56 | Reagovat

ahoj mám new dess, ohodnoť mi ho pls..

Jinak super blog.. Nechceš des?
Napiš mi na blog jestli nechceš spřátelit..

3 Maggie Maggie | Web | 1. září 2009 v 12:53 | Reagovat

Krásné, moc se mi to líbí...:)

4 niki niki | Web | 2. září 2009 v 12:09 | Reagovat

ej, vyzerá to dosť dobre, čakáme na pokračovanie :D (: a ďakovala krásne za  komentár ♥

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama