Ako som zostala sama

10. září 2009 v 17:22 | alfalfa |  Visions of my head
Ako som zostala sama
napísala Mária Han.

Často vo sne cestujem. Ale takto ďaleko vzdialenosťou i časom sa mi to ešte nestalo.
Prešľapovala som z nohy na nohu, okolo mňa prúdilo stále viac ľudí, vrážali do mňa z každej strany a ja som len unavene stála v letiskovej hole v New Yorku. Za sebou som mala desaťhodinový let, mnoho menších aj väčších otrasov lietadla, jeden pohár šampanského vyliaty v mojom lone a jedno zoznámenie s milým postarším mužom.. Napriek všetkému som bola nadšená. A moje šťastie zdvojnásobilo vedomie, že záplavu energie, ktoré toto mesto vyžaruje nemusím prežívať sama. Pri mne stála mladá, svieža a krásna dievčina a v jej očiach som zazrela malé iskry radosti a vedela som, že ani ona neľutuje. Pri východe nás čakal dlhý rad žltých taxíkov, ktoré sú pre toto preplnené mesto tak typické. Oh, prvýkrát samé v tak ďalekej krajine, že mi naskočila husia koža. Vo vzduchu som cítila tú úžasnú slobodu a množstvo zážitkov, ktoré na nás striehnu na každom rohu.
Pri spomienkach na prvý deň nášho cestovania nemôžem nespomenúť krásu a luxus hotela, na ktorý sme si dlhý čas šporili peniaze. A ten výber jedál, ktorý ponúkal! Bolo to až hriešne. Náramne sme si to užívali. Ako dve správne ženy sme sa najprv vybrali na nákupy. Obchody plné oblečenia prekypovali krásou. Všetky známe značky a oblečenie od svetoznámych návrhárov boli pastvou pre naše oči. Naše celodenné behanie po meste, fotografovanie všetkého, čo sa dalo, nás však veľmi unavilo. Potulky sme vždy zavŕšili veľkou šálkou kávy v zapadnutej kaviarni. Nezabudnem na všetky tie staré americké filmy, ktoré každú sobotu premietali v asi najstaršom a najškaredšom kine v meste. Našli sme ho náhodou, ale atmosféra starých čias, ktorú v sebe mal, nás prilákala dnu. A odvtedy sme sa stali stálymi diváčkami.
Ale nie je všetko zlato čo sa blyští. Zatiaľ sme si to plnými dúškami vychutnávali, ale vedeli sme, že to takto nepôjde donekonečna. Domov sa nám jednoznačne vracať nechcelo. To znamenalo, že sme museli opustiť prepych hotelu a vydať sa hľadať nové miesto, kde by sme bývali. Verte mi, nebolo to jednoduché. Samozrejme, to nemohlo byť v centre mesta, ale nevadilo nám opustiť ten stály ruch. Pokoj sme nakoniec našli v krásnej ulici na predmestí New Yorku, kde nám jedna stará pani prenajala horné poschodie svojho domu. Tam sme zažili tú pravú atmosféru akú vidieť v televízii. Našli sme si pár priateľov, s ktorými sme sa navštevovali, mali sme možnosť spoznať ich život. Zistili sme, akí sú ľudia na druhej strane pologule. A naozaj sú ,,iní". Nám sa otvoril ten krajší pohľad, žiadne gangy a násilie.


Dokonca sme si kúpili psíka, ktorý rozjasnil náš život. Našli sme si prácu, ktorá sa nám stala neskôr osudnou. Boli sme plné plánov a nenaplnených túžob. Jednou z nich bolo zostať tu žiť. Boli sme obidve toho názoru, že by nemalo cenu vracať sa tam, kde sme to tak dobre poznali. Nič by nás tam nového nečakalo, ale tu sa stále niečo dialo, nikdy ste nevedeli, čo vás prekvapí.
Moja spoločníčka na tejto novej ceste životom sa volala Perla. Fíha, divíte sa asi, ale také meno naozaj nájdete v kalendári. Ja som jej s obľubou hovorila Perlička, ty moja dušička. A náramne som sa smiala pri výraze jej tváre vždy, keď som ju takto oslovila. Vy chápete, prečo sa vždy tak nazlostila? Ja nie. Narodila sa a aj žila na Slovensku, ale jej otec mal talianske korene. Po ňom zdedila chuť do života a vždy sa vedela pre všetko nadchnúť. Mala havranie dlhé vlasy, ktoré veľmi rada česala do rôznych účesov, ktoré vymýšľala vždy narýchlo, keď sa ponáhľala ráno do práce. Ale zázrakom z toho vždy vyšlo niečo krásne a originálne. Občas som jej dovolila niečo vyskúšať aj na mne, a keď sme tak vykročili do ulíc, všetky oči boli upreté na naše hlavy. Pre jej vlastnosť byť vždy nad vecou ste sa u nej cítili veľmi dobre a občas som vyhľadávala jej prítomnosť, keď som náhodou musela v práci zostať dlhšie. Veľa ľudí si ju dokázalo obľúbiť. Ďalšia zvláštnosť na nej bola, že si vždy zachovala vlastnú tvár, nebola povrchná, namyslená a za to som ju milovala.
Jedno neskoré doobedie prišla celá upachtená z práce, ale tvár jej zdobil veľký úsmev.
"Mám priateľa a som neskutočne zamilovaná," povedala a pri pohľade na mňa jej úsmev trochu pohasol.
"Veď to je skvelá novina, nemáš byť prečo sklamaná. Poď, nech ťa poriadne vyobjímam," kráčala som k nej s otvorenou náručou, ale ona pokračovala:
"On ma požiadal o ruku a chce so mnou odísť ďaleko od rušného New Yourku. Do malého mestečka pri mori a chce si založiť rodinu."
Chcela som vedieť, či prijala jeho žiadosť a odsťahuje sa preč. Moje nemilé tušenie sa vyplnilo, keď so slzami v očiach povedala:
"Milujem ho viac než čokoľvek na svete. Vždy som v kútiku duše dúfala, že niekoho tak milého, hodného a inteligentného raz nájdem. Najprv som si naivne myslela, že život bez záväzkov a rodiny sa mi bude páčiť. A naozaj sme si to spolu užili plnými dúškami. Každú sekundu s tebou som trávila rada, ale cítim, že to nie je to pravé pre mňa. Že život mi prichystal inú cestu, ktorá sa mi teraz otvára. A ja nechcem takú príležitosť premárniť."
Dlho sme sedeli pri zhasnutom svetle a nechali sme sa pohltiť vlastnými myšlienkami, z ktorého nás vyrušilo hlasné bzučanie zvončeka u vchodových dverí. Pozrela som na Perlu, stretli sa nám oči a vpadli sme si do náručia. Ja som prepadla plaču, pretože som vždy bola tá citlivejšia. A keď sa za ňou zatvorili dvere a zvuk motora vzďaľujúceho sa auta ustal, uvedomila som si, aká krátka doba stačí a vy stratíte toho najbližšieho človeka.
Tak som zostala sama v tom miliónovom meste. Plná zážitkov a spomienok, samostatnejšia, ale s nejasnými vyhliadkami do budúcnosti, ktoré ma ale vôbec nedesia. Po tejto skúsenosti som sa presvedčila, že moja cesta vedie týmto smerom. Ale Božie mlyny neustále melú, preto nikto dopredu nevie čo mu život postaví do cesty.
Možno sa raz tento môj sen stane skutočnosťou.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Maggie Maggie | Web | 11. září 2009 v 19:58 | Reagovat

Ach,dokonalé, jako vždy! :)

2 the child of bitch and Edgar A. Poe the child of bitch and Edgar A. Poe | Web | 11. září 2009 v 23:38 | Reagovat

Zvláštne, cudzie sny ma nikdy nezaujímali. Ale toto je úžasné.

ps: Mayerová po tebe kopčí, neasi xP.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama