I do Fucking eat!

14. února 2010 v 16:40 | alfalfa |  More than words
Ako by som popísala včerajší ples? Na to, že som nechcela ísť som sa celkom slušne zabavila. Aj napriek tomu ma občas pochytila myšlienka, že chcem ísť preč, utiecť do nášho pokojného domova do všetkého ruchu a chaosu. Párkrát som si zatancovala, niečo som pojedla a porozprávala sa s kamarátkami a o pol druhej sme boli doma. Nemôžem povedať, že tam bolo zle alebo by som sa cítila odstrčená alebo čo ja viem, len vôbec som nemala potrebu tam byť a nemám na čo teraz spomínať. Bola som len medzi známymi ľuďmi, ktorí sa poriadne pobavili.

Mám strach z jedla, obzvlášť zo sladkých jedál a pochúťok. Viem to už dlho, ale dnes som to zistila na sto percent a ovládol ma pri tom skľučujúci pocit. Druhí ľudia z toho nič nerobia, keď im niekto prinesie perníkové veľké srdce a oni sa doň z chuťou zahryznú. Ja s tým problém mám a obrovský. Mám výčitky si čo i len drobnosť zobrať v čase, keby sa jesť nemá, tým myslím tie časové obdobia medzi hlavnými jedlami dňa. Vyčítam si snáď všetko čo zoberiem do úst. A neviete si predstaviť ako ste veľmi obmedzený a cítite sa utláčaný. Neviem to presne vyjadriť, ale povedala by som to tak, že mám strach jesť, samozrejme niekedy menej, niekedy zasa priveľa. Keď som bola mladšia (asi takých trinásť, štrnásť rokov) som veľmi chudla. Teda jedla som, samozrejme menej a každý deň som cvičila aj spolu so slečnou A. Boli sme veľmi posadnuté peknou, štíhlou, vyšportovanou postavou. Vystrihovali sme si rôzne diéty, rady na cvičenia, rady na chudnutie z rôznych časopisov a študovali sme to a skúšali a všeličo možné. Bavilo ma to. Bolo to počas letných prázdniny, takže sme mali čas venovať sa iba skrášľovaniu našej postavy. Naozaj sa nám to perfektne darilo, mala som váhu, o ktorej by sa mi teraz mohlo len zdať. Rada spomínam na to obdobie. Ale keď mamka videla ako jej chudnem pre očami ihneď to zarazila. Ja som asi vtedy nemala dosť odvahy jej odporovať, ale priznávam, že menší nábeh na chorobu tam vzniknúť mohol. Odvtedy rada cvičím a hýbem sa a mám predstavu o krásnych svaloch, ale tiež mám strach z jedla. Ako som už vravela, bojím sa ho, ale jem, pretože mamka dohliada na to a babka ani nehovorím.

Asi už nikoho nezaujíma môj hlúpy (ne)vzťah k jedlu. Vy len pekne jedzte, prežierajte sa, a potom bude vidieť aká som chudá a budem z vás všetkých tá krásna, štíhla dievčina. Haha zabúdaj! Idem si uvariť kávu (čaj v šálke mi došiel), zapálim si vonnú tyčinku (sú zabalené v kravičke, ktorá ma na sebe marihuany?!), pustím si do toho Bob(a) Marley(ho) a idem si urobiť poriadok v knižnici, pretože sa mi tam ďalšiu knihy nedajú a chcem im nájsť čestné miesto.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 r u b y * r u b y * | Web | 14. února 2010 v 19:03 | Reagovat

Tak strachem z jídla netrpím, to spíš naopak, jídlo mám ráda ale zase nesnášim sebe za to že jim.nebo spíš že furt musim něco uždibovat někde.. naštěstí už skončilo to hororové období zkoušek kdy se jen válíš měsíc doma a učíš se a neni čas něco dělat a neni ani energie..to se pak podepíše na nás hodně :D

2 Babsi † Babsi † | Web | 14. února 2010 v 20:53 | Reagovat

Já jsem vlastně bulimička, mám hodně často záchvaty žravosti. Akorát pak zapomínám zvracet. :-D  :-D  :-D

3 Zvejkaczqa* Zvejkaczqa* | Web | 15. února 2010 v 10:46 | Reagovat

Kdoby nesnil o krásné dokonale štíhlé postavě, ale bohužel "nejedení" patří mezi způsoby, které nejsou zrovna ty nejlepší...a proto existují i jiné možnosti jak toho docílit, třeba to pravidelné cvičení a tak;)

4 kappa kappa | Web | 15. února 2010 v 11:21 | Reagovat

hm, ja tiež občas nemôžem nič zjesť, jednoducho je mi to odporné... ale na druhej strane, stáva sa to skutočne len občas...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama