na Blog.cz

Pre mňa sa dneškom začal posledný týždeň školy. Je to neuveriteľné končiť školu na začiatku júna a mať ešte polovicu mesiaca prázdnin naviac. Môžete mi to v kľude závidieť, priznám sa, že je to skvelý pocit! Aby sme toho nemali málo, od štvrtka do nedele sme boli doma. Vo štvrtok bol sviatok republiky (talianskej) a v škole nám dali voľno aj na dva nasledujúce dni. Bol to krásny pred prázdninový odpočinok s príjemnými zážitkami.

Ja žijem v oblasti, ktorá je známa krásnymi, obrovskými a chutnými čerešňami. Už týždeň sa oberajú a popri cestách môžete stretnúť a vidieť veľa stánkov s čerešňami alebo s akýmkoľvek iným ovocím. Niektoré stánky sa nachádzajú priamo pri sade, takže vidíte ako ich oberajú len pre vás. Aj moji starkí vlastnia čerešňový sad a každý rok ich predávajú na trh. V sade sa naoberajú do košíkov, privezú sa do garáže, kde ich ja s mojou babkou preberáme a tie zlé sa potom využijú na varenie marmelády a robenie skvelých ovocných koláčov. Bohužiaľ, tieto posledné dni sa počasie zhoršilo, každý deň si pár hodín poprší, čo nie je pre čerešne najlepšie, pretože sa začnú pukať (a také čerešne sa nepredajú). Ešte to nie je najhoršie, my dúfame, že sa počasie spamätá a bude taká krásna úroda ako doteraz. A keď nie, tak sa aspoň urobí veľa chutnej marmelády, čo je dobrá správa pre mňa!

V piatok večer som bola pozvaná na večeru. Traja moji spolužiaci, jeden neznámy (pre mňa) chalan a ja sme sa stretli po ôsmej večer pred cukrárňou a odtiaľ sme vyrazili. Nepovedali mi plán večera, vôbec som netušila kam pôjdeme. Po pár minutách mi bolo jasné kam mierime. Pamätáte si ako som vám opisovala večer strávený v jednom bare, kde som som naučila robiť "šúľať" cigarety a pila cosmopolitan? Tak presne tam sme išli! Je to veľmi príjemné miesto, všetko drevené, obložené červenými tehlami (ako skoro všetko v Taliansku), príjemné prítmie...bola som veľmi rada, že sme išli práve tam. Prišli sme trochu skorej, boli sme tam jediní. Ale po krátkej chvíli sa to začalo postupne zapĺňať. Na jedlo som si dala opečený chlieb so zeleninou, ktorý mi priniesli na drevenom podnose, nakrájané na menšie kúsky. Na pitie som si objednala moje obľúbené mojito. Po prvýkrát som ho pila alkoholické, pretože doteraz som si ho vždy dávala bez rumu. Musím povedať, že mi tá kombinácia veľmi chutila. Celý čas sme sa rozprávali, môj spolužiak Matteo napodobňoval jednu spolužiačku, pričom sme sa neskutočne nasmiali. Potom sme sa prešli, zjedli skvelú zmrzlinu a išlo sa domov. Ja som odchádzala spokojná a s krásnym pocitom pekne stráveného večera. Mne k radosti naozaj stačí veľmi málo!

Čakala som to, ale priznám sa, že nie tak skoro. To nutkanie...nutkanie prečítať si znovu (po štvrtý raz) knihu My deti zo stanice Zoo. Vždy to príde počas letných prázdnin, tento rok to prišlo s príchodom letného počasie, nepotrebovala som žiadne prázdniny. Pamätám sa, že som vám o tomto mojom menšom rituále už rozprávala. Robíte niečo podobné? Máte svoje vlastné rituály, ktoré musíte po určitom čase opakovať? Ja túto knihu zbožňujem, nie...ja ju milujem! V sobotu, keď som dočítala poslednú vetu, mala som chuť začať od začiatku, znovu! Zatiaľ sa mi to stalo len pri tejto knihe. A čím viac ju čítam, tým ju silnejšie prežívam a uvedomujem si každú udalosť omnoho lepšie. Pre mňa je to najlepšia kniha na svete...zatiaľ!