na Blog.cz

Mal som jedného staršieho brata Marka. Aj keď sme boli len dvaja súrodenci, doma sme vedeli narobiť toľkého hluku a neporiadku, že si na nás veľakrát museli susedia sťažovať. Moja najčastejšia spomienka na detské časy je sprevádzaná veľkým hlukom a dupotom našich nôh, keď sme sa s bratom rozutekali po schodoch dolu do kuchyne. Tam nás privítal úsmev našej krásnej mamy, ktorá práve vyťahovala z rúry dozlatova upečený koláč, ktorého vôňa sa rozlievala po celom dome. Spoločne sme sa naň vrhli a veľakrát z neho nezostal ani najmenší kúsok. Naša mama bola jedinečná a prekrásna žena. Mala dlhé havranie vlasy, s ktorými som sa rád hrával, keď ma držala v náručí, prenikavé modré oči a vždy príjemný úsmev na tvári. Všetci ju mali radi a pokladali ju za človeka s dobrým srdcom a my sme boli na ňu právom hrdí, aj náš otec sa často pýtal, čo by sme bez tej našej mamy robili. Mal som rád svoju rodinu a náš spoločný život a nikdy by som si ani na chvíľku nepomyslel, že by sa to raz mohlo všetko skončiť.

Má teraz môj život vlastne nejaký zmysel? Táto otázka mi posledné mesiace neustále chodí po rozume a nemôžem jej utiecť. Po smrti môjho milovaného brata sa poberá môj život úplne iným smerom. Nič nie je na svojom mieste, všetko sa dramaticky zmenilo a ja už nie som ten, ktorým som býval pred tým osudovým nešťastím. Život je nevyspytateľný a nepredvídateľný, nikdy neviete s istotou povedať, čo si pre vás pripraví. Kto mohol tušiť, že raz skončím v tejto obrovskej budove plnej bláznov, kde sa cítim ako cudzinec, ktorý sem prišiel náhodou, len z nejakého nepochopiteľného omylu. Ako som mohol dopustiť, že som sa dostal do takejto situácie, z ktorej nevidím východisko?

Autonehoda a následná smrť môjho brata Marka sa stala pre našu rodinu veľkou tragédiou. Naši rodičia nás mali radi, preto sa o nás tak veľmi báli, čomu sme vtedy nerozumeli a mysleli sme si, že nám jednoducho len nechcú dopriať trochu slobody a zábavy. Veď čo iné by si mysleli mladí šesťnásťroční chalani v našej situácii? Boli sme mladí, veselí, plní života a túžiaci po radosti. Raz večer nám rodičia zakázali ísť do blízkeho mesta, kde sme sa mali stretnúť s celou našou partiou a spolu zamieriť na dlho očakávanú diskotéku. Nahnevali sme sa na nich, kričali sme jeden na druhého a nevedeli sa rozumne dohodnúť. Keď sme sa každý zavreli vo vlastnej izbe a rodičia išli spať, Marek veľmi potichu prišiel za mnou s nápadom, že ukradneme rodičom auto a ujdeme z domu.

"Neboj sa, rodičia už spia a my sa stihneme vrátiť skôr, než by to ktokoľvek mohol zistiť," uisťoval ma Marek. Veril som mu, ale nemal som dostatok odvahy. Vždy som bol zodpovednejší ako on a klamať rodičom mi robilo omnoho väčšie problémy. Preto som sa ho snažil odhovoriť od jeho nápadu, ale Marek už bol pevne rozhodnutý a odhodlaný urobiť, čo si zaumienil.

Každú jednu sekundu, čo som tu zatvorený, si vyčítam, že som Marka viac nepresviedčal, že som ho radšej nezamkol v izbe alebo že som nezobudil rodičov. Jeho smrť si dávam za vinu, pretože stačilo málo a môj jediný brat by bol nažive a ja by som nemusel byť zatvorený v budove, ktorá má na oknách železné mreže. Po jeho smrti som nevychádzal z izby, neprehovoril som s nikým jediné slovo, nestretával som sa s priateľmi, úplne som navonok prestal žiť. Moje srdce sa naplnilo práznotou, zrazu som sa cítil nesmierne sám, akoby s ním odišla jedna časť mojej duše. Moji rodičia nielenže smútili za Markom, ale ešte k tomu sa strachovali o mňa. Nevedeli, čo si so mnou majú počať, na žiadnu ich otázku nedostali odpoveď a vtedy pocítili úplnú beznádej.

V psychiatrickej liečebni som sa ocitol po roku od Markovej smrti. Ako som už spomenul, je to obrovská budova obkolesená veľkým múrom, ktorá sa nachádza na samote ďaleko od civilizácie. Hneď od prvého dňa som si vytvoril odpor k celému tomuto prostrediu, ľuďom, lekárom aj sestričkám. Nemôžem zniesť pohľad na niektorých pacientov, zdvíha sa mi žalúdok z odporného jedla, ktoré tu musíme jesť, stále sa bránim liekom, ktoré ma tu nútia brať, o ktorých si myslím, že ich vôbec nepotrebujem, a z celej duše nenávidím každodenné spoločné sedenia a debaty, ktoré nám majú pomôcť vyriešiť naše problémy. Podozrievam doktorov z toho, že sa nám skôr snažia ublížiť, než pomôcť.

Každé ráno musíme vstávať o šiestej, v hale sa všetci zídeme na spoločnú rozcvičku a nasledujú raňajky, ktoré sa jediné dajú jesť aspoň trochu s chuťou. Po nich nasleduje ranná dávka liekov a potom skupinové stretnutie, čo sa väčšinou pretiahne, takže potom hneď príde na rad obed, ktorý len veľmi ťažko do seba dostanem. Na poobedie máme každý deň iný rozvrh, niekedy môžeme ísť von na prechádzku, inokedy nás prídu navštíviť príbuzní alebo máme vyšetrenie u lekára, ale v podstate je to stále to isté. Prestáva ma to baviť. Cítim sa tu ako vtáčik zatvorený v klietke, ktorému nie je dovolené voľne lietať po oblohe.

Keby som sa len mohol zbaviť tej obrovskej ťarchy viny, ktorá ma ťaží a čoraz viac ma ťahá k zemi. Kde je môj krásny a veselý život? Nikdy som si nepredstavoval, že skončím na takomto pochmúrnom mieste a s takou bolesťou v srdci. V tejto chvíli nedokážem myslieť na iné východisko, len na smrť. Počas celej doby, ktorú som tu, lieky ukrývam, namiesto toho, aby som ich užíval. Musím to robiť veľmi opatrne a nebadane, pretože nikdy neviete, kto vás sleduje. Stihol som ich nazhromaždiť dostatok, ktorý by mal stačiť na otravu.

Dnes je ten správny deň, pretože môjho spolubývajúceho odviezli na iné poschodie, takže dnešnú noc strávim v izbe sám. Keď prišiel čas ísť spať, všetci sa odobrali do svojich izieb. Presne o hodinu sestrička obchádza všetky izby a kontroluje. Keď prišla na rad moja izba, robil som sa, že spím. Potom som počkal ešte chvíľu, než prešla ešte tých pár izieb, ktoré zostávali do konca chodby, a potom som potichučky vyliezol z postele. Nachystal som si veľký pohár vody a plnú hrsť rozličných liekov. Po ich zapití som si ľahol a čakal. Dlhú chvíľu sa nič nedialo. Zrazu som sa začal cítiť veľmi slabý a unavený. Pred očami sa mi postupne ukazovali krásne momenty môjho života. Objavil sa krásny úsmev mamy, náš rodinný výlet na lodi, môj prvý bozk v druhej triede s dievčaťom menom Sára, naša spoločná motorka, ktorú nám rodičia po dlhom prehováraní kúpili, a s ktorou sme cez leto prejazdili veľa krásnych miest, jazero, ktoré sme mali za mestom, kde sme sa chodili často kúpať, a veľa iných nádherných a nezabudnuteľných spomienok. Začal som cítiť bolesť, nevedel som určiť odkiaľ vychádza. Oči sa mi zatvárali a celé telo oťažievalo. Čo to robím? Ja by som predsa mal žiť. Pre rodičov. Pre pamiatku brata. Pre tieto pekné spomienky. Môj život nemôže skončiť takto, mám toho ešte veľa pred sebou. Hlava ma bolí a ide sa roztrhnúť. V poslednej chvíli života som zašepkal: "Mal som zostať na svete!"