Youandtherest - Články

Spring time!

Tue, 03 Apr 2012 11:36:03 +0200

Why not now?!

Tue, 20 Mar 2012 14:01:11 +0100

Odišiel som, hoci som mal zostať (Rozprávanie)

Mon, 13 Feb 2012 16:50:27 +0100

_{(Slohová práca do školy.)}

Odišiel som, hoci som mal zostať

Mal som jedného staršieho brata Marka. Aj keď sme boli len dvaja súrodenci, doma sme vedeli narobiť toľkého hluku a neporiadku, že si na nás veľakrát museli susedia sťažovať. Moja najčastejšia spomienka na detské časy je sprevádzaná veľkým hlukom a dupotom našich nôh, keď sme sa s bratom rozutekali po schodoch dolu do kuchyne. Tam nás privítal úsmev našej krásnej mamy, ktorá práve vyťahovala z rúry dozlatova upečený koláč, ktorého vôňa sa rozlievala po celom dome. Spoločne sme sa naň vrhli a veľakrát z neho nezostal ani najmenší kúsok. Naša mama bola jedinečná a prekrásna žena. Mala dlhé havranie vlasy, s ktorými som sa rád hrával, keď ma držala v náručí, prenikavé modré oči a vždy príjemný úsmev na tvári. Všetci ju mali radi a pokladali ju za človeka s dobrým srdcom a my sme boli na ňu právom hrdí, aj náš otec sa často pýtal, čo by sme bez tej našej mamy robili. Mal som rád svoju rodinu a náš spoločný život a nikdy by som si ani na chvíľku nepomyslel, že by sa to raz mohlo všetko skončiť.

Má teraz môj život vlastne nejaký zmysel? Táto otázka mi posledné mesiace neustále chodí po rozume a nemôžem jej utiecť. Po smrti môjho milovaného brata sa poberá môj život úplne iným smerom. Nič nie je na svojom mieste, všetko sa dramaticky zmenilo a ja už nie som ten, ktorým som býval pred tým osudovým nešťastím. Život je nevyspytateľný a nepredvídateľný, nikdy neviete s istotou povedať, čo si pre vás pripraví. Kto mohol tušiť, že raz skončím v tejto obrovskej budove plnej bláznov, kde sa cítim ako cudzinec, ktorý sem prišiel náhodou, len z nejakého nepochopiteľného omylu. Ako som mohol dopustiť, že som sa dostal do takejto situácie, z ktorej nevidím východisko?

Autonehoda a následná smrť môjho brata Marka sa stala pre našu rodinu veľkou tragédiou. Naši rodičia nás mali radi, preto sa o nás tak veľmi báli, čomu sme vtedy nerozumeli a mysleli sme si, že nám jednoducho len nechcú dopriať trochu slobody a zábavy. Veď čo iné by si mysleli mladí šesťnásťroční chalani v našej situácii? Boli sme mladí, veselí, plní života a túžiaci po radosti. Raz večer nám rodičia zakázali ísť do blízkeho mesta, kde sme sa mali stretnúť s celou našou partiou a spolu zamieriť na dlho očakávanú diskotéku. Nahnevali sme sa na nich, kričali sme jeden na druhého a nevedeli sa rozumne dohodnúť. Keď sme sa každý zavreli vo vlastnej izbe a rodičia išli spať, Marek veľmi potichu prišiel za mnou s nápadom, že ukradneme rodičom auto a ujdeme z domu.

"Neboj sa, rodičia už spia a my sa stihneme vrátiť skôr, než by to ktokoľvek mohol zistiť," uisťoval ma Marek. Veril som mu, ale nemal som dostatok odvahy. Vždy som bol zodpovednejší ako on a klamať rodičom mi robilo omnoho väčšie problémy. Preto som sa ho snažil odhovoriť od jeho nápadu, ale Marek už bol pevne rozhodnutý a odhodlaný urobiť, čo si zaumienil.

Každú jednu sekundu, čo som tu zatvorený, si vyčítam, že som Marka viac nepresviedčal, že som ho radšej nezamkol v izbe alebo že som nezobudil rodičov. Jeho smrť si dávam za vinu, pretože stačilo málo a môj jediný brat by bol nažive a ja by som nemusel byť zatvorený v budove, ktorá má na oknách železné mreže. Po jeho smrti som nevychádzal z izby, neprehovoril som s nikým jediné slovo, nestretával som sa s priateľmi, úplne som navonok prestal žiť. Moje srdce sa naplnilo práznotou, zrazu som sa cítil nesmierne sám, akoby s ním odišla jedna časť mojej duše. Moji rodičia nielenže smútili za Markom, ale ešte k tomu sa strachovali o mňa. Nevedeli, čo si so mnou majú počať, na žiadnu ich otázku nedostali odpoveď a vtedy pocítili úplnú beznádej.

V psychiatrickej liečebni som sa ocitol po roku od Markovej smrti. Ako som už spomenul, je to obrovská budova obkolesená veľkým múrom, ktorá sa nachádza na samote ďaleko od civilizácie. Hneď od prvého dňa som si vytvoril odpor k celému tomuto prostrediu, ľuďom, lekárom aj sestričkám. Nemôžem zniesť pohľad na niektorých pacientov, zdvíha sa mi žalúdok z odporného jedla, ktoré tu musíme jesť, stále sa bránim liekom, ktoré ma tu nútia brať, o ktorých si myslím, že ich vôbec nepotrebujem, a z celej duše nenávidím každodenné spoločné sedenia a debaty, ktoré nám majú pomôcť vyriešiť naše problémy. Podozrievam doktorov z toho, že sa nám skôr snažia ublížiť, než pomôcť.

Každé ráno musíme vstávať o šiestej, v hale sa všetci zídeme na spoločnú rozcvičku a nasledujú raňajky, ktoré sa jediné dajú jesť aspoň trochu s chuťou. Po nich nasleduje ranná dávka liekov a potom skupinové stretnutie, čo sa väčšinou pretiahne, takže potom hneď príde na rad obed, ktorý len veľmi ťažko do seba dostanem. Na poobedie máme každý deň iný rozvrh, niekedy môžeme ísť von na prechádzku, inokedy nás prídu navštíviť príbuzní alebo máme vyšetrenie u lekára, ale v podstate je to stále to isté. Prestáva ma to baviť. Cítim sa tu ako vtáčik zatvorený v klietke, ktorému nie je dovolené voľne lietať po oblohe.

Keby som sa len mohol zbaviť tej obrovskej ťarchy viny, ktorá ma ťaží a čoraz viac ma ťahá k zemi. Kde je môj krásny a veselý život? Nikdy som si nepredstavoval, že skončím na takomto pochmúrnom mieste a s takou bolesťou v srdci. V tejto chvíli nedokážem myslieť na iné východisko, len na smrť. Počas celej doby, ktorú som tu, lieky ukrývam, namiesto toho, aby som ich užíval. Musím to robiť veľmi opatrne a nebadane, pretože nikdy neviete, kto vás sleduje. Stihol som ich nazhromaždiť dostatok, ktorý by mal stačiť na otravu.

Dnes je ten správny deň, pretože môjho spolubývajúceho odviezli na iné poschodie, takže dnešnú noc strávim v izbe sám. Keď prišiel čas ísť spať, všetci sa odobrali do svojich izieb. Presne o hodinu sestrička obchádza všetky izby a kontroluje. Keď prišla na rad moja izba, robil som sa, že spím. Potom som počkal ešte chvíľu, než prešla ešte tých pár izieb, ktoré zostávali do konca chodby, a potom som potichučky vyliezol z postele. Nachystal som si veľký pohár vody a plnú hrsť rozličných liekov. Po ich zapití som si ľahol a čakal. Dlhú chvíľu sa nič nedialo. Zrazu som sa začal cítiť veľmi slabý a unavený. Pred očami sa mi postupne ukazovali krásne momenty môjho života. Objavil sa krásny úsmev mamy, náš rodinný výlet na lodi, môj prvý bozk v druhej triede s dievčaťom menom Sára, naša spoločná motorka, ktorú nám rodičia po dlhom prehováraní kúpili, a s ktorou sme cez leto prejazdili veľa krásnych miest, jazero, ktoré sme mali za mestom, kde sme sa chodili často kúpať, a veľa iných nádherných a nezabudnuteľných spomienok. Začal som cítiť bolesť, nevedel som určiť odkiaľ vychádza. Oči sa mi zatvárali a celé telo oťažievalo. Čo to robím? Ja by som predsa mal žiť. Pre rodičov. Pre pamiatku brata. Pre tieto pekné spomienky. Môj život nemôže skončiť takto, mám toho ešte veľa pred sebou. Hlava ma bolí a ide sa roztrhnúť. V poslednej chvíli života som zašepkal: "Mal som zostať na svete!"

Never give up!

Thu, 02 Feb 2012 17:52:34 +0100

Počas takýchto mrazivých dní je najlepšie zostať pod teplou perinou, s horúcou šálkou čaju a dobrou knihou alebo filmom. Ja som od včera doma s chorobou, takže si takéto krásne chvíle náramne užívam. Od Vianoc som sa vám neozvala, neexistuje pre to žiadne vhodné ospravedlnenie. Verte mi, v škole toho máme až nad hlavu. Okrem pár voľných chvíľ sa mi zdá, že som v jednom kole, ktoré sa neustále točí a ja sa nedokážem na okamih zastaviť. Nie je sa čomu čudovať, čas uteká ako o závod a ani sa nenazdáme a písomná časť maturity bude za dverami. Mám z nej veľký strach, a aby toho nebolo málo, naša profesorka angličtiny vážne ochorela a už druhý týždeň nie je v škole a predpokladá, že ešte ďalšie dva musí zostať doma. Samozrejme, keď nejaký profesor chýba, všetci sú z toho nadšení, ale v tejto situácii sa mi to vôbec nepáči, pretože donútiť sa učiť tú angličtinu, keď chýba je naozaj ťažké. Vždy si poviem, že sú iné, omnoho dôležitejšie predmety, ktorým sa treba venovať.

Neviem odkiaľ mám svoje rozprávanie začať po mesiaci svojej neprítomnosti. V poslednom príspevku som vám želala krásne Vianoce. Dúfam, že ste ich naozaj mali tak krásne a šťastné, pretože ja som si ich veľmi užila. Po sviatkoch sme odleteli do Talianska, kde sme prežili krásny týždeň. Bohužiaľ, všetko to ubehlo veľmi rýchlo. Už prešiel mesiac od Vianoc a mne sa zdá ako keby ani neboli.

V poslednej dobe sa celý môj život a myseľ točia len okolo školy a maturity. Viem, je to asi v tomto období normálne. Všetci vieme, že maturita je jedna obrovská skúška života. Posledný rok na strednej škole, potom sa začne nový život. Aspoň ja to tak vnímam! Zmeny a nové veci ma veľakrát desia, aj keď väčšinou vôbec neviem čo mi prinesú a čo mám od nich čakať. Na druhej strane sa ich dožadujem, pretože posúvajú môj život dopredu, robia ho zaujímavejším. Zatiaľ všetci vysokoškoláci z môjho okolia mi povedali, že vysokoškolský život je krásny, že sa mám na čo tešiť. Budem im veriť! ...

It's Christmas Time

Sat, 24 Dec 2011 13:01:26 +0100

Prajem vám tie najkrajšie a najšťastnejšie Vianoce! Prežite ich v kruhu rodiny a ľudí, ktorí sú vám blízki.

Vari sa nevzdáš!?

Tue, 20 Dec 2011 20:21:24 +0100

Posledné týždne vo fotografiách!

Nie je jej vzdialené večné trvanie!

Sat, 05 Nov 2011 12:45:24 +0100

Listy pomaly padajú k zemi a čas uteká čoraz rýchlejšie. Keď som sa pozrela na dátum posledného publikovaného článku nechcela som veriť vlastným očiam! Všetko veľmi rýchlo ubieha a ja som si uvedomila, že už je načase ozvať sa a napísať niečo nové. Vždy, keď sa k tomuto kroku odhodlám som nadšená, vtedy si uvedomím ako veľmi ma to baví a dám si predsavzatie, že budem písať častejšie. Fakt, že sa mi to skoro nikdy nepodarí dodržať je vedľajší. Teraz mám dobrý pocit z toho, že konečne píšem.

Ako som vám už veľmi dávno písala, som späť z Talianska, cez prázdniny som úspešne spravila rozdielové škúšky, takže teraz znovu chodím na staré gymnázium do posledného ročníka. Zvykla som si veľmi rýchlo, zdá sa mi, že sa tam nič za ten rok nezmenilo. Nové sú jedine prípravy na maturitu, ktorá nás čaká a neminie. Je to predsa trochu iné, mnohé dni sa ako celá trieda ani nestretneme, pretože sme všetci nejak porozdeľovaní a máme iné semináre. Bohužiaľ, moje najbližšie priateľky chodia na iné semináre, takže spolu už netrávime toľko času. Ako to všetko rýchlo utieklo, za chvíľu si každý pôjdeme vlastnou cestou. Ale popravde sa na ten život po strednej škole veľmi teším, všetci mi zatiaľ povedali, že univerzitný život je niečo úplne iné a omnoho krajšie.

Jesenné prázdniny som strávila v krásnom Taliansku. Odchádzali sme minulý štvrtok. V ten istý deň ráno ma čakali skúšky na vodičský preukaz, ktoré som zázrakom urobila. Mám z toho naozaj veľkú radosť, celé dva mesiace ma to stálo veľa času a námahy, mala som toho spolu so školou veľa, čo je tiež dôvodom mojej dlhej pauzy na blogu. A hneď poobede sme nasadli na vlak do Bratislavy a odtiaľ lietadlom do Talianska. Bolo nám tam super, celý čas sme mali krásne počasie, stretla som niektorých priateľov, osviežila som si taliančinu a užívala som si trochu voľna. Samozrejme, znovu to ubehlo a doma ma čakalo veľa práce a učenia do školy. Zdá sa mi, že som stále v jednom kole. Ale som rada, že už som sa pevne rozhodla, že skúsim ísť na univerzitu do Talianska. Keď mám takúto možnosť, bola by som asi veľmi hlúpa, keby som ju nevyužila. Povedala som si, že to skúsim na rok a potom uvidím ako to budem zvládať. Pevne verím, že sa mi to podarí.

A nakoniec niečo pekné z literatúry. Dlho som o knihách nepísala. Chcem vám doporučiť jednu skvelú knihu, ktorú som len pred pár dňami dočítala. Má názov Dívka se zlatými kalhotkami od španielského spisovateľa Juana Marsé. Už len ten názov ma prilákal, aby som si túto knihu kúpila a musím povedať, že ma nesklamala. Priznám sa, že občas som niektorým častiam nerozumela, zdá sa mi to napísané miestami trochu zložito, ale ako celok sa mi veľmi páčila. Skúste ju! Potom mi rozhodne napíšte ako sa vám páčila.

Večnosť sa rodí, rastie a valí

Fri, 16 Sep 2011 10:44:56 +0200

Ravenna

Mon, 22 Aug 2011 19:21:02 +0200

Ako som už spomínala v predchádzajúcom článku, počasie na dovolenke nebolo ideálne. Jeden z prvých dní sme sa zabudili do zamračeného rána, kedy sme sa rozhodli, že namiesto pláže pôjdeme navštíviť nejaké mesto. Rozhodli sme sa pre Ravennu. Krásne mesto, ktoré bolo hlavným mestom Rímskej ríše, teraz známe pre svoje nádherné mozaikové umenie. Pridám niektoré z fotiek, ktoré som počas tohto výletu urobila. Všetky nebudú len z Ravenny, pretože na spiatočnej ceste sme sa ešte zastavili v obrovskom prístave a v ďalšom kostole. Dúfam, že sa vám budú páčiť. Počas cesty sa nám dokonca krásne vyjasnilo a svietilo nám slniečko. Nakoniec to bol krásny deň.

Dávno a za horúca

Fri, 12 Aug 2011 19:33:06 +0200

Poradí mi niekto odkiaľ mám začať tento článok, ktorý si už zaslúži byť napísaný?! Naivne som si myslela, že budem mať viac času a jediné čomu sa budem počas prázdnin venovať je písanie. Bohužiaľ, tomu tak nebolo. Len pred pár dňami som konečne sadla a písala. Dala som si jedno predsavzatie, dopísať už dávno začatú poviedku, ktorá sa mi na začiatku tak ľahko písala, ale po dlhšej prestávke som nedokázala nadviazať a nechala som to zapadnúť prachom.

Už som sa na moju nečinnosť nemohla pozerať. Ešte pred rokom som písala ako divá, teda keď to porovnám s terajším stavom, bolo to omnoho viac. Znovu sa vo mne zrodila túžba po písaní. Viem, že to možno bude znieť zvláštne, ale myslím, že to vyprovokovala Rory zo seriálu Gilmore Girls. Ja ten seriál zbožňujem a môžem sa naň pozerať stále dokola. Preto, keď som prišla pred prádninami z Talianska a videla, že znovu beží v televízii, mala som ohromnú radosť. Rory začala chodiť na Yale a prispievať do univerzitných novín. Keď to vidím, viem si tam sama seba predstaviť, znovu cítim, že by sa mi to páčilo. Byť novinárkou! Myslím, že to je veľmi kreatívna a zaujímavá práca.

Keď augustové skúšky, ktoré ma ešte čakaju a kvôli ktorým sa musím každý deň učiť a každé ráno vstávať o šiestej, dopadú dobre, pôjdem do posledného štvrtého ročníka na staré gymnázium. Je to pre mňa nepredstaviteľné, že ja už budem patriť medzi tích najstarších na celej škole. Bude zo mňa maturantka, na ktoré sme hľadeli, hlavne v prvom ročníku ako na niečo viac, niečo nedosiahnuteľné. Dá sa povedať, že už za chvíľu ma čaká ťažké rozhodnutie. Rozhodnutie o vysokej škole, ktorá by ma bavila a zároveň s dobrou možnosťou prijatia. Vravela som vám, ako veľmi by sa mi páčilo študovať v Bologni?! Teraz vám to vravím, bolo by to skvelé. Keď som tam bola naposledy, definitívne som sa do tohto mesta zamilovala. Vravím si, že človek má mať svoje sny a ciele, ktoré má mať pekne pred sebou. Preto nebudem túto myšlienku hneď zavrhovať a počkám čo sa bude dať pre to urobiť.

Čo som celé prázdniny robila? To je záhadná otázka aj pre mňa. Ubehli aj vám tieto týždne tak rýchlo ako mne. Ja vôbec neviem, kde sa mi stratil mesiac júl. Nevideli ste ho niekto? Prvé dva týždne som bola častejšie so svojou rodinou a priateľkami, s ktorými som tak dlho nebola. Strávili sme spolu pekné chvíle, jazdili sme na korčuliach, pili pivo a smiali sa. U jednej kamarátky som zostala na noc spať. Presťahovali sa na siedme poschodie, z ktorého je prekrásny výhľad na všetky strany. V noci sme sa pozerali na rakúskej televízii Sex v meste. Tam sa prejavila moja závislosť na tomto dokonalom seriále, pretože som vedela skoro naspamäť všetky rozhovory a vedela som o čom sa rozprávajú, aj keď som samozrejme jazyku nerozumela. A potom sme obidve zaspali na jednej posteli s nohami, ktoré sme mali od polovice celé vo vzduchu, bez perín, bez poštárov a so zapnutým televízorom a svetlom. Zobudila som sa o piatej, bola mi neskutočná zima, pretože sme zabudli zavrieť aj okno vo vedľajšej izbe. Nebudem vám to celé opisovať, bola to zábava a ja som rada, že som sa nechala prehovoriť.

Posledné dva júlové týždne sme strávili u mora v Taliansku. So smútkom musím priznať, že tohtoročná dovolenka sa nám nevydarila. Počasie nestálo za nič, väčšinu času bolo chladno, pršalo a bolo pod mrakom. V mori som bola len dvakrát, pretože po daždivých dňoch bola voda veľmi chladná. Opalovali sme sa len prvé dni, potom sme boli radi, že na sebe máme niečo teplejšie. Ja som sa vybavila krátkymi letnými vecami a otvorenými topánkami, takže mne bolo dosť času zima. Bahužiaľ, počasie nám neprialo, s tým sa nedalo nič robiť. Zato sme si urobili krásny výlet do mesta Ravenna, z ktorej vám možno neskôr ukážem pár fotiek.

Levandulová

Sat, 06 Aug 2011 09:54:33 +0200

Dopisy do slnkom zaliatej Itálie /7/

Fri, 01 Jul 2011 20:00:19 +0200

Milý Stef,

zasa prišiel čas napísať ti list. Minulý piatok som nastúpila v Bologni na autobus s hodinovým meškaním (na ktorý si so mnou musel čakať a stále si mi pri čakaní robil zle) a ráno okolo desiatej vystúpila na brnenskej autobusovej stanici. Cesta bola na moje počudovanie pokojná, mala som pre seba aj druhé sedadlo, pretože necestovalo veľa ľudí, takže každý sme mali tie dve miesta pre seba. Keď som poriadne skrčila nohy, dokázala som si položiť hlavu a zaspať s obľúbenou hudbou v ušiach. V Brne som ešte stihla pomôcť jednej mladej Talianke, čo prišla na nejaký letný kurz, a potom som sa už venovala svojej milovanej mamke. Samozrejme, si môžeš domyslieť čo sme robili! Išli sme do Vaňkovky, ja som sa naraňajkovala a trochu upravila a dokonca sme stihli prejsť pár obchodov a kúpiť si niečo. Veď nás poznáš! Nám stačí veľmi krátky čas na to, aby sme si s niečím urobili radosť.

Tak som späť. Späť doma. Len sa pýtam sama seba, kde je ten môj domov?! Samozrejme, že musím povedať tu na Slovensku, ale odhliadnuc od toho cítim, že časť domova som si vytvorila aj tam u vás, a teraz mi nesmierne chýba. Je to strašne zvláštna situácia, pretože prvé mesiace v Taliansku boli ťažké a želala som si vrátiť sa domov k mamke, ale potom sa všetko zmenilo. A teraz mi je smutno za Talianskom. Je možné, že nikde nebudem spokojná?! Nie, od druhej polovice roka sa to všetko obrátilo, všetko sa mi zrazu zdalo v krajšom svetle a ja som si nepriala vrátiť sa. Ty si mi neveril, ale robil si chybu.

Bolo mi s tebou dobre. Na veľa vecí som si zvykla, teraz mi začínajú chýbať. Možno ešte viac si to uvedomím, keď začne škola a ja znovu zapadnem do toho starého systému, ktorý sa mi tak nepáčil. Keď človek zažil niečo krajšie, potom sa ťažko vracia k tomu starému a horšiemu. Ja vôbec neviem ako to bezo mňa zvládneš. Kto ti zhodnotí každú novú hru? Kto umyje každý večer špinavý riad? Kto ťa bude provokovať a robiť ti zle? Kto sa ťa bude stále na niečo vypytovať? Pre koho budeš musieť ráno vstávať, keď bude pršať? Kto ti za to urobí kávu? Kto...??? Bože, kto ťa ráno zobudí, keď ty nebudeš počuť budík? ...

Stef, ďakujem ti za tak parádny čas, ktorý som v Taliansku strávila. Dúfajme, že to nebolo naposledy. Budem naň spomínať ešte veľmi dlho, takže si ešte niektoré spomienky nechám na nasledujúci list. Teraz, keď som znovu doma na Slovensku budú mať moje listy zmysel (aj keď vlastne nikdy nemali, pretože ty si ich nikdy neprečítaš). Zajtra prídeš na pár dní k nám a ja sa teším ako budem môcť znovu rozprávať po taliansky, robí mi to ohromnú radosť. Inak, dnes som zavolala tvojej mamke (pre mňa je to ako moja druhá babka), prišla na mňa smutná chvíľa a mala som chuť ju počuť. Ale teraz nemôžem byť smutná, za necelé dva týždne ma tam budete mať ako na koni spolu s mamkou, budeme si užívať mora, piesku a slnečných lúčov!

Ci vediamo presto!

Mai

Day by Day, Night by Night

Thu, 16 Jun 2011 18:35:26 +0200

V sobotu o desiatej nám posledný krát odzvonilo a ja už si pár dní užívam prázdninové ničnerobenie. Posledné dni v škole boli veľmi pekné. Dve spolužiačky priniesli fotoaparáty, ktoré spolu s nadšením mojich spolužiakov fotografovať sa, vytvorili veľa fotiek. Minulý štvrtok zorganizovala moja spolužiačka Sara večeru pre celú našu triedu u nej doma. S menšími problémami sme nakoniec jej dom našli, kde už skoro všetci čakala len na mňa a ešte jednu dievčinu. Okolo deviatej nám priniesli osem veľkých pizzi, ja som priniesla dve kilá najlepšie zmrzliny a niektoré napiekli torty-takto sa mohlo začať! Domov som prišla o jednej ráno, takže piatkové vstávanie o šiestej nebolo veľmi ľahké. V piatok sme celý deň strávili v telocvični, kde sme sa pozerali na volejbalové zápasy. Bolo to určite lepšie, než sedieť v triede a nerobiť absolútne nič.

V sobotu som vstávala do školy trochu smutná. Samozrejme, teším sa z prázdnin, z odpočinku a veľa voľného času, ale na druhej stane mi bude smutno za všetkým a za všetkými tu v Taliansku. Občas, keď si uvedomím, že už nebudem sedieť v prvej lavici s Marcom a smiať sa na jeho angličtine, ma prepadne smutná nálada. Možno si to teraz tak dobre neuvedomujem, ale som si istá, že keď sa v septembri budem musieť vrátiť do starej školy, triedy, tak ma to bude bolieť omnoho viac. Popravde by som tu s radosťou zostala aj na druhý rok, ale bohužiaľ, to asi nie je možné. Čaká ma posledný ročník a s ním spojená maturita, ktorú by som asi v cudzine robiť nemohla.

Ale som nesmierne vďačná za túto ročnú skúsenosť. Prvé mesiace neboli ľahké, zima nielenže pokryla celú krajinu chmurnou nostalgiou, ale priniesla aj do môjho srdca smútok. Zrazu som sa ocitla bez svojej rodiny a priateľov v úplne novom a neznámom prostredí, takže si myslím, že som to nakoniec veľmi dobre zvládla. Naopak som lepšie spoznala svoju novú rodinu, všetci boli moc milí a starali sa o mňa a ja som im sľúbila, že každé prázdniny sa za nimi prídem pozrieť.

V minulom článku som vám spomínala, že som bola vonku s niektorými spolužiakmi z triedy. V utorok sme si to zopakovali a bolo to ešte lepšie, než minule. Celkovo sa so mnou všetci moji spolužiaci rozlúčili veľmi pekne. Posledný deň sme boli v škole len prvé dve hodiny. Na rozlúčku mi darovali to najkrajšie tričko s Audrey Hepburn a so všetkými som sa objala a sľúbila, že keď budem na budúci rok v Taliansku, mám sa im ozvať a niečo podnikneme. Takto som ukončila svoju prvú väčšiu životnú skúsenosť. Čas utekal a všetko to ubehlo rýchlo. Budem na to spomínať len a len v dobrom!

Do izby padá vzdialená, svetlá vôňa

Mon, 06 Jun 2011 18:59:26 +0200

Pre mňa sa dneškom začal posledný týždeň školy. Je to neuveriteľné končiť školu na začiatku júna a mať ešte polovicu mesiaca prázdnin naviac. Môžete mi to v kľude závidieť, priznám sa, že je to skvelý pocit! Aby sme toho nemali málo, od štvrtka do nedele sme boli doma. Vo štvrtok bol sviatok republiky (talianskej) a v škole nám dali voľno aj na dva nasledujúce dni. Bol to krásny pred prázdninový odpočinok s príjemnými zážitkami.

Ja žijem v oblasti, ktorá je známa krásnymi, obrovskými a chutnými čerešňami. Už týždeň sa oberajú a popri cestách môžete stretnúť a vidieť veľa stánkov s čerešňami alebo s akýmkoľvek iným ovocím. Niektoré stánky sa nachádzajú priamo pri sade, takže vidíte ako ich oberajú len pre vás. Aj moji starkí vlastnia čerešňový sad a každý rok ich predávajú na trh. V sade sa naoberajú do košíkov, privezú sa do garáže, kde ich ja s mojou babkou preberáme a tie zlé sa potom využijú na varenie marmelády a robenie skvelých ovocných koláčov. Bohužiaľ, tieto posledné dni sa počasie zhoršilo, každý deň si pár hodín poprší, čo nie je pre čerešne najlepšie, pretože sa začnú pukať (a také čerešne sa nepredajú). Ešte to nie je najhoršie, my dúfame, že sa počasie spamätá a bude taká krásna úroda ako doteraz. A keď nie, tak sa aspoň urobí veľa chutnej marmelády, čo je dobrá správa pre mňa!

V piatok večer som bola pozvaná na večeru. Traja moji spolužiaci, jeden neznámy (pre mňa) chalan a ja sme sa stretli po ôsmej večer pred cukrárňou a odtiaľ sme vyrazili. Nepovedali mi plán večera, vôbec som netušila kam pôjdeme. Po pár minutách mi bolo jasné kam mierime. Pamätáte si ako som vám opisovala večer strávený v jednom bare, kde som som naučila robiť "šúľať" cigarety a pila cosmopolitan? Tak presne tam sme išli! Je to veľmi príjemné miesto, všetko drevené, obložené červenými tehlami (ako skoro všetko v Taliansku), príjemné prítmie...bola som veľmi rada, že sme išli práve tam. Prišli sme trochu skorej, boli sme tam jediní. Ale po krátkej chvíli sa to začalo postupne zapĺňať. Na jedlo som si dala opečený chlieb so zeleninou, ktorý mi priniesli na drevenom podnose, nakrájané na menšie kúsky. Na pitie som si objednala moje obľúbené mojito. Po prvýkrát som ho pila alkoholické, pretože doteraz som si ho vždy dávala bez rumu. Musím povedať, že mi tá kombinácia veľmi chutila. Celý čas sme sa rozprávali, môj spolužiak Matteo napodobňoval jednu spolužiačku, pričom sme sa neskutočne nasmiali. Potom sme sa prešli, zjedli skvelú zmrzlinu a išlo sa domov. Ja som odchádzala spokojná a s krásnym pocitom pekne stráveného večera. Mne k radosti naozaj stačí veľmi málo!

Čakala som to, ale priznám sa, že nie tak skoro. To nutkanie...nutkanie prečítať si znovu (po štvrtý raz) knihu My deti zo stanice Zoo. Vždy to príde počas letných prázdnin, tento rok to prišlo s príchodom letného počasie, nepotrebovala som žiadne prázdniny. Pamätám sa, že som vám o tomto mojom menšom rituále už rozprávala. Robíte niečo podobné? Máte svoje vlastné rituály, ktoré musíte po určitom čase opakovať? Ja túto knihu zbožňujem, nie...ja ju milujem! V sobotu, keď som dočítala poslednú vetu, mala som chuť začať od začiatku, znovu! Zatiaľ sa mi to stalo len pri tejto knihe. A čím viac ju čítam, tým ju silnejšie prežívam a uvedomujem si každú udalosť omnoho lepšie. Pre mňa je to najlepšia kniha na svete...zatiaľ!

Oggi è il domani di cui ieri ci preoccupavamo!

Thu, 26 May 2011 19:31:28 +0200

Do Talianska oficiálne prišlo letné počasie, už chýbajú len prázdniny a bude to dokonalé. Musím povedať, že toto horúce počasie sa mi ale vôbec nepáči. Každý deň ma pobolieva hlava, som unavená a mám pocit, že keď zatvorím oči, tak na mieste zaspím. Určite časť mojej únavy má na svedomí aj blížiaci sa koniec roka. Posledné týždne boli náročné, každý týždeň písomky a do toho ešte to teplo a človek hneď stratil všetku energiu čo mu ešte zostala. Dúfajme, že sobotnou písomkou z matematiky to všetko zakončím a už ma nebude čakať žiadne nemilé prekvapenie v podobe ďalšej neočakávanej písomky!

Tu končíme školu jedenásteho júna, nie je to skvelé?! A aby toho nebolo malo, na budúci týždeň máme tri dni voľna, na ktoré sa neskutočne teším. Posledné dni sa musím zaprieť a vydržať, a potom príde vytúžený odpočinok. Už mám jednu vec naplánovanú, o ktorej vám ale poviem až vtedy, keď sa to naozaj podarí,uskutoční a ja budem spokojná. Ale nemusím vám ani hovoriť ako sa teším na letné prázdniny. Tento rok preletel tak rýchlo, že sa mi to až veriť nechce. Prvé mesiace som bola smutná, chýbal mi domov, preto som si veľakrát priala, aby to už utieklo. Teraz toho ľutujem, pretože sa to naozaj splnilo, utieklo to a ja som si to nestihla poriadne vychutnať. Keď som si konečne zvykla, keď mi konečne prestalo byť každý deň tak veľmi smutno, keď som nepotrebovala každý deň počuť mamku, tak je tomu už pomaly koniec.

Prečítala som prvý diel Kroniky Vtáčika na kľúčik od Murakamiho, zaujalo ma to a teraz sa neviem dočkať, keď vyjdu aj u nás ďalšie dva diely. Znovu môžem potvrdiť, že Murakami je najlepší a každá kniha je skvelá. S týmto teplým počasím, prišlo aj veľké nutkanie prečítať si po štvrtýkrát My deti zo stanice Zoo. Neviem presne z akého motívu, ale vždy mám chuť si túto knihu prečítať v lete. Už trikrát som si ju so sebou zobrala k moru. Stalo sa to mojím menším rituálom, ktorý sa plní sám od seba. Nemusím hovoriť aká skvelá je toto kniha a ako ma vždy vie chytiť za srdce (aj keď ju pomaly poznám naspamäť).

Ako som už na začiatku spomenula, táto moja životná skúsenosť je pomaly u konca. Mám z toho nostalgickú náladu. Som presvedčená, že ešte dlho potom budem spomínať so slzami v očiach. Som si istá, že mi to bude všetko chýbať, dokonca aj to, čo som si myslela, že nebude. Možno sa budem opakovať, ale nedá mi to! Na všetko som si tu už tak zvykla, že si bez toho neviem predstaviť život. Už len tie chutné cestoviny každý deň! Budem sa snažiť ešte si to do sýtosti užiť! A predsa ma v lete ešte čakajú krásne dva týždne u mora!

Královstvo za jedno objatie

Sun, 15 May 2011 10:45:16 +0200

V minulom článku som vám opisovala svoje krásne strávené prázdniny doma. Teraz prišli na radu fotografie...

Krásne strávený čas!

Mon, 09 May 2011 19:36:42 +0200

Mám obdobia počas ktorých by som rada písala každú chvíľu, ale ako sa zdá, posledný mesiac nebol práve tým obdobím. Na svoju obhajobu by som mohla povedať len to, že som toho mala celkom dosť. Samozrejme, najkrajší deň bol dvadsiaty prvý apríl, keď som vo večerných hodinách nastúpila na autobus v Bologni a ráno sa zobudila na stanici v Brne, kde som ihneď skočila do náručia svojej mami. Na cestu sa radšej ani nepýtajte, najlepšie by bolo na ňu zabudnúť. Musím povedať, že už dlho som sa tak zle necítila ako po ceste domov. Je jasné, že keď som prišla, ochorela som a skoro celé prázdniny bojovala s neskutočnou bolesťou hrdla. Ale (ktoré sa nájde vždy)... ale prázdniny boli aj napriek môjmu nepeknému stavu veľmi príjemné, ba dokonca nádherné.

Keď som prišla, naša fenka sa od radosti pocikala a bolo vidieť, že sa naozaj môjmu návratu teší. Celý čas bola ku mne moc milá, počas dňa veľakrát prišla za mnou potešiť sa. Doma boli pre mňa prichystané malé prekvapenia (ktoré mám rada). Jedno z nich bola aj kniha od autorky Ana Novac, ktorá sa volá Krásné dny mého mládi. Je to vlastne časť jej denníka, ktorý písala v koncentračnom tábore, ktorý nakoniec prežila a potom prepísala svoje zápisky do tejto knihy. Môžem ju doporučiť, je to naozaj skvelá kniha a aj keď rozpráva o tak strašnej a smutnej téme, vôbec z toho nebudete smutný, pretože to píše občas až veľmi humorným spôsobom. Keď už som načala tému o knihách, nedá mi nespomenúť novú knihu od môjho obľúbeného Harukiho Murakamiho nazvanú Kronika vtáčika na kľúčik prvá časť. Ako obvykle ma nesklamal, a teraz sa každý večer teším do postele ako sa pred spaním začítam do tejto knihy.

Prvé dni strávené doma som skoro celé preležala v posteli. Vôbec mi to ale neprekážalo, potrebovala som si odpočinúť. Ale v nedeľu sme mali rodinné stretnutie u nás doma, kde sme oneskorene oslávili moje osemnáste narodeniny. Stretli sme sa všetci, pojedli sme, popili , podebatovali a navečer, keď prešla búrka sa všetci rozišli. Po niekoľkých dňoch som sa konečne po dlhej dobe videla aj so slečnou G., ktorá mi už neskutočne chýbala. Urobila mi obrovské prekvapenie tým, že sa presťahovala spolu s mamkou na sídlisko na druhý koniec mesta. Bohužiaľ, teraz už nebývame na rovnakej ulici, už sa skončili tie dlhé postávania pod oknom jednej alebo druhej, už mi neprinesie čerstvo urobený puding, ktorý je ešte horúci... bude mi to chýbať, ten pocit, že je blízko a kedykoľvek môžem za ňou prísť.

Mala som ísť domov dvadsiateho deviateho apríla, ale pre moju chorobu a skoro stratený hlas sa rozhodlo, že pôjdem domov až v utorok, teda tretieho mája. Bola som nadšená!!! Aj preto, lebo za ten čas som si to ešte nestihla poriadne užiť. Nespomenula som, že som sa počas prázdnin pripravovala na rozdielové skúšky z geografie, ktoré som nakoniec vo štvrtok (dvadsiateho ôsmeho) urobila! Takže aj učenie mi znemožnilo všetko si to naplno vychutnať a stihnúť všetko čo som chcela. Ale predĺžené prázdniny mi to umožnili. Bola som viac so slečnou G., prišla mi nová séria Sex v meste, vychutnala som si kráľovskú svadbu, ktorá ma dojala... V pondelok, deň pred odchodom, som išla ku kaderníčke. Doprevádzala ma slečna G., ktorá keď videla aký veľký kus vlasov som si dala ostrihať, hneď sa ma opýtala či ešte neplačem. Inak, mám krátke vlasy! Potom sme sa poprechádzali, prešli si obchody, slečna G. si kúpila krásne džínsy a nakoniec sme zakotvili na káve (ona na čaji). Vskutku krásny deň. Krásne prázdniny! Krásne strávený čas!...

Narodeninové

Fri, 08 Apr 2011 17:05:58 +0200

ĎAKUJEM!

Lebo ona spríjemňuje človeku to, čo je mu protivné...

Wed, 06 Apr 2011 18:48:14 +0200

Už veľmi dlho som vám nerozprávala o knihách, ktoré čítam a o filmoch, ktoré som videla. Alebo aspoň ja si na to nespomínam, preto to ihneď napravím a dám sa do toho! Keďže mám počas školského roku vždy menej času, k čítaniu sa dostanem až večer, keď si ľahnem do postele. Viem, že to nie je veľa, ale zato si tú chvíľu snažím vychutnať a každý deň sa teším na dobu, kedy je už čas ísť spať. Samozrejme, mrzí ma, že knihám venujem tak málo času. Hlavne, keď si predstavím koľko mám pred sebou kníh, ktoré som si naplánovala prečítať a dala do zložky "To musím jednoznačne prečítať!". Napríklad, počuli ste, že môj najnajnajobľúbenejší spisovateľ Murakami vydal novú knihu s názvom Kronika vtáčika na kľúčik I. (Straka zlodejka). Ďalších dvestotrinásť úžasných strán!

V tomto období sa pokúšam "prehrýzť" románom Anna Karenina od Tolstoja. Je to poriadne obsiahla kniha, ale zato veľmi pekná. Hneď od prvej vety ma to zaujalo a doteraz neprestalo. Aj keď si občas vravím, kde je tomu len koniec?! A berte do úvahy, že som si priviezla z domu len prvú časť tohto románu, druhá kniha ma čaká doma. Je to napísané trochu zdĺhavo, ale po každej obrátenej stránke som zvedavá čo sa stane potom.

Stále pretrváva trochu rušnejšie obdobie. Okrem písomiek, ktoré nám stále akosi pribúdajú, mám zopár ďalších noviniek. V nedeľu som bola na svete presne osemnásty rok. Nebudem vám vravieť aké je to "byť dospelá", lebo som na to ešte sama neprišla. Ale dôležitejšie je, že som svoje narodeniny oslávila spolu s mamkou, ktorá vo štvrtok večer priletela za nami. V piatok som prežila jeden z najkrajších dní môjho života, ktorý sa ani slovami opísať nedá. Môžete čakať v najbližšej dobe veľa fotiek, ktoré to vystihnú určite omnoho lepšie. V sobotu som zostala s mamkou doma zo školy, ráno sme išli na trh a do obchodu, kúpili sme veľa ovocia a po ceste zjedli skvelý syr, dívali sme sa na Sex v meste a všetko bolo moc pekné, aj preto, lebo nám zostala ešte radostná nálada z piatkového výletu, som si tým istá! A v nedeľu som si sfúkla sviečku, dostala krásne hodinky a od mamky nádherný šperk až z ďalekého Mexica. Po ceste domov sme sa zastavili v parku, kde sme sa hojdali na hojdačke a urobili pekné fotky. Bohužiaľ, včera už odišla späť domov, ale som rada, že aspoň na pár dní prišla, užili sme si pekné chvíle a zasa sa môžeme tešiť na ďalšie. Za štrnásť dní sa idem na týždeň pozrieť domov!!!

spomienka na leto:

Siena II.

Wed, 30 Mar 2011 18:23:18 +0200

Stále mám dobrý pocit z minulého článku :)

(posledné štyri fotky vyfotila moja spolužiačka Viola)